Medzi najčastejšie poruchy starších budov patria poruchy vonkajších a vnútorných omietok. Môžeme sa stretnúť s rôznymi prejavmi poškodenia – od vlhkostných máp na omietkach, cez odlupovanie povrchovej úpravy až po opadávanie samotnej omietky.
Výberu vhodných materiálov a návrhu správnych sanačných postupov je potrebné už v prípravnej fáze venovať dostatočnú pozornosť tak, aby sa predišlo škodám.
Vlhkosť v murive
Jednou z hlavných príčin výskytu porúch na omietkach je zvýšená vlhkosť v murive. Voda v murive spravidla prináša so sebou oveľa viac závažnejších problémov ako sú len vlhkostné mapy na omietkach. Soli transportované vodou vplyvom kryštalizačných a hydratačných zmien spôsobujú deštrukciu omietky, zavlhnuté murivo má v porovnaní s murivom suchým slabšie tepelnoizolačné vlastnosti. Vlhké steny vytvárajú ideálne podmienky pre rast a tvorbu rôznych húb a plesní. Vplyvom mrazov môže v zavlhnutej konštrukcii dochádzať k postupnej deštrukcii samotnej nosnej konštrukcie. Spoločným menovateľom všetkých spomenutých problémov je vlhkosť v murive. Cieľom každej sanácie zavlhnutého muriva by mala byť snaha zabrániť ďalšiemu prístupu vody do konštrukcie muriva.
Najväčšie škody spôsobuje voda podpovrchová, ktorá sa v dôsledku chýbajúcej alebo nefunkčnej hydroizolácie dostáva do muriva z okolitej zeminy. Kapilárnou vzlínavosťou vystupuje z oblasti podzákladia až do nadzemných častí muriva, pričom sa stáva nositeľom rôznych rozpustných solí prítomných v zemine alebo v murive. Tieto po odparení vody zostávajú na povrchu omietky a vplyvom vyššie spomenutých kryštalizačných a hydratačných zmien spôsobujú deštrukciu omietky.
Sanačné omietkové systémy ako prvok doplnkovej sanácie tvoria neoddeliteľnú súčasť každého správneho a komplexného sanačného riešenia. Sanačné omietky sú špeciálne omietky, ktoré spĺňajú dôležité požiadavky pre použitie na vlhký a poškodený podklad. V porovnaní s bežnými omietkami sa vyznačujú najmä vysokou pórovitosťou, nízkou kapilárnou nasiakavosťou a nízkym difúznym odporom. Vďaka týmto vlastnostiam omietnuté murivo vyzerá opticky suché. Pórovitosť sanačných omietok možno charakterizovať ako sústavu navzájom prepojených makro- a mikropórov. Úlohou mikropórov je odvádzať vlhkosť z muriva, pričom kapiláry mikropórov sú prerušované makropórami, kde dochádza k premene vlhkosti z kvapalnej fázy na plynnú a tým k odparovaniu vlhkosti.
Dôležitým predpokladom úspešného fungovania sanačných omietok je ich hydrofobizácia. Hydrofobizácia pritom nemá zabrániť prieniku vlhkosti do omietky, ale spomaliť jej prechod, aby sa vlhkosť v kvapalnej fáze nedostávala až na povrch.
Konečná povrchová úprava sanačných omietkových systémov by mala plniť dve základné funkcie: ochrannú a estetickú a to pri zachovaní vysokej paropriepustnosti celého systému. Podľa charakteru a polohy objektu je možné ako vonkajšiu povrchovú úpravu aplikovať fasádne farby. Pri použití sanačných omietkových systémov v interiéri sa odporúča na ich konečnú povrchovú úpravu použiť náter z materiálov na prírodnom (vápennom) základe. Konečnú povrchovú úpravu by v žiadnom prípade nemali tvoriť neprievzdušné nátery, tapety, obklady a pod.